Das Heulen der Wölfe (pdf)

Musik ist Gefühl

Bester internationaler Jazz: Das AMC-Trio im Passauer Scharfrichterhaus

Das wird kein Folkloreabend, so viel ist schon nach den ersten Takten klar. Für das AMC-Trio, das am Dienstagabend mit dem schwedischen Gitarristen Ulf Wakenius im Passauer Scharfrichterhaus spielte, ist die Herkunft aus dem ostslowakischen Prešov noch inspirierender Humus, sie machen ihn aber fruchtbar für Jazz von internationalem Rang. Es bleiben davon vor allem die Geschichten hinter den Liedern, ihr Gefühlsgehalt und die eine oder andere Melodielinie. Das ist für das Trio eine wesentliche Komponente - Kontrabassist Martin Marincák nimmt sich beinahe vor jedem Lied Zeit, dem Publikum die übersetzte Botschaft zu beschreiben - und vertieft die reibungslose Zusammenarbeit mit ihrem „Gast“-Solisten Wakenius. „Der spielt besser als John Scofield“, heißt es aus dem Publikum, aber auf Wakenius’ technischem Niveau kann es wohl kein besser oder schlechter mehr geben. Sein klarer, runder Klang erinnert tatsächlich entfernt an Scofield, doch auf seiner E-Gitarre spielt er den Jazz ungleich intensiver, zwingender. Keine Spielerei scheint ihm fremd: hochmotiviert und konzentriert stürzt er sich in die Stücke und schüttelt dabei ruhig seine Griffbrett-Wiesler und Modulationen aus dem Handgelenk. Während er sich in einem gewissen sportlichen Gestus manchmal fast selbst überholt, ist Musizieren für AMC vor allem eine gefühlsintensive Angelegenheit. Das pulsierende Schlagzeug von Stanislav Cvanciger, die leicht romantisierte Klanggebung von Pianist Peter Adamkovic geben etwa dem emanzipatorischen Basisgroove der „Komposition gegen die Unfreiheit und Unterjochung: Last Time Heros“ eine Kraft, der Wakenius noch durch das Doppeln des Leitmotivs den letzten Kick verleiht. Unter solchen Vorzeichen wird es für diese Kooperation sicher nicht bei diesem ersten Auftritt in Deutschland bleiben. Frank Müller pnp.de

Następnego wieczora ostatni koncert tej edycji GJC zagrali: szwedzki gitarzysta Ulf Wakenius w towarzystwie słowackiego AMC Trio (Ulf Vakenius - guitars, Peter Adamkovič - piano, Martin Marinčak - double bass, Stanislav Cvanciger - drums) w programie z ich wspólnej płyty "Soul Of The Mountain". Ulf Wakenius to jedna z nowych gwiazd jazzowej gitary, współpracownik Oscara Petersona i Raya Browna. Ostatnią, doskonale recenzowaną produkcją gitarzysty jest nominowana do nagrody Grammy płyta "Love Is Real" poświęcona tragicznie zmarłemu, szwedzkiemu pianiście Esbjörnowi Svenssonowi. AMC Trio to z kolei znakomite, znane w Europie, słowackie trio fortepianowe silnie inspirowane słowacką muzyką ludową. Taka też muzyka popłynęła tego dnia ze sceny "Jazz Clubu Pod Filarami" - dobrze skrojona harmonia i wyeksponowane, wyraziste tematy. Zadziwiająco dobrze w tym słowiańskim klimacie odnalazł się skandynawski gitarzysta, który dla urozmaicenia dorzucił w solowym popisie inny jeszcze melanż kulturowy w postaci japanese calypso. Żywiołowy występ naszych północnych i południowych sąsiadów został bardzo ciepło przyjęty przez klubową publiczność, także dzięki przesympatycznym monologom Martina Marinčaka, wprowadzającym słuchaczy w przesłanie poszczególnych kompozycji.

Marek Demidowicz, DIAPAZON.PL

V neděli večer zalidněné divadlo Husa na provázku přivítalo skvělé hudebníky sdružené do jedinečného mezinárodního projektu. Slovenské AMC Trio představuje nezvyklou stálici v jazzovém světě. Peter Adamkovič, Martin Martinčák a Stanislav Cvancinger už spolu hrají celých dvanáct let a postupně si získali respekt nejen u nás, ale i ve světě. Snad i díky tomu se jim podařilo nalákat ke spolupráci špičkového švédského kytaristu Ulfa Wakeniuse, bývalého člena slavného Oscar Peterson Quartet. Hudebníci během koncertu prakticky přehráli nové album Soul of the Mountain, ale jak už bývá u jazzu zvykem, ke každé skladbě přidali něco navíc. Večerem publikum vtipně provázel kontrabasista Martin Martinčák. U několika kusů zmínil, z jakých východoslovenských lidových písní vycházejí, ovšem i ti, jež originál znali, byli často nakonec ztraceni v proudu jazzu. Asi nejpůsobivěji se do paměti posluchačů zapsal Ulf Wakenius. V rukou skandinávského obra vypadala kytara až směšně malá, jakmile však dostala prostor, změnila se v šestihlavňový kulomet chrlící dokonale uspořádanou změť tónů. Pianista Peter Adamkovič se však nenechal zahanbit, při jeho sólech stačilo jen zavřít oči a unášet se. I bubeník Stanislav Cvancinger měl svůj moment. Během vystoupení mu vypadla z ruky palička – trapné zaváhání pak bohatě odčinil šílenou řeží během přídavku.

JazzFestBrno opět výběrem interpretů nezklamal a publikum to náležitě ocenilo velmi dlouhým potleskem. Kdo Ulf Wakeniuse a AMC Trio promeškal, nemusí zoufat. V ČR v říjnu tohoto roku se hudebníci ve stejném složení představí na jazzových festivalech v Ústí nad Labem a v Hradci Králové

AMC trio je jazzové zoskupenie z Prešova, ktoré si aj vďaka viacerým turné v rámci strednej Európy už získalo meno i uznanie u jazzových fanúšikov.AMC nie je projektom jedného lídra ale triom troch rovnocenných členov.Klasické jazzové klavírne trio fungujúce v nemennej zostave a typické svojou  p˛sobivou melodikou a originálnymi kompozíciami.Trio tvoria  klavirista Peter Adamkovič, kontrabasista Martin Marinčák a bubeník Stano Cvanciger.Vo vydavateľstve Hevhetia im vyšli doteraz dva albumy, pozitívne prijatý debut Thor- Iza  a  úspešný album Soul Of The Mountain, ktorý vyšiel aj vo vinylovej verzii, a na ktorom  účinkuje aj slávny švédsky gitarista Ulf Wakenius. 
 
 
 

Klavirista Brad Mehldau nazval viaceré svoje albumy Art of Trio - Umenie tria. V čom spočíva podľa vás umenie hry v triu? 

Martin: Trio je oproti väčším zostavám oveľa priezračnejsie, čistejsie. Je to ako malý pot˛čik s priezračnou vodou, v ktorom dokážete vidieť kamene na dne. Ale napriek tomu sa taký malý nevinný pot˛čik dokáže niekedy zmeniť na živel, ktorý m˛že byť veľmi nebezpečný.

Je cítiť, keď si spoluhráči v triu rozumejú a d˛verujú si navzájom. Každý tam nesie tretinu zodpovednosti, to znamená, ze sa nikto nem˛že nejako skrývať, ale na druhej strane, každý má stále za sebou ešte dvoch spoluhráčov, ktorí ho vždy podporia. Horšie je to v duu, alebo solo.

 Peter: Na druhej strane vám trio dáva väčší priestor na vaše hudobné vyjadrenie. A okrem toho je to zostava, kde je každý člen neustále v hre. Je to vzájomná interakcia od začiatku do konca. Tu sa nem˛že stať, že niekto čaká na ten svoj priestor, ako je to pri sólových nástrojoch, či speve.

Stano: Na začiatku som hrával v r˛znych väčších zoskupeniach. Hrať ale ako sideman v kapelách vždy niekoho iného mi veľmi nesedelo. Hranie v triu je pre mňa najzaujímavejším.  Keďže v džeze je rytmus považovaný vždy za najvýznamnejšiu zložku , chcem ho aj ja naplno využiť práve v triu , ktoré mi dáva na to najväčší priestor a neskrývať sa - ako už povedal Martin - pred týmto umením hry v triu. 
 

Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie prejsť k úplne autorskému materiálu? Hrávate občas koncertne aj štandardy? 

Martin: To rozhodnutie prichádzalo pomaly. Najprv sme dlho testovali reakcie publika tým,že sme na koncertoch pridávali do repertoáru vlastné veci. V začiatkoch sme boli ako keby trocha ostýchaví. Hrali sme vlastné veci, ktoré zneli úplne inak ako štandardy.Dokonca mali iné harmonické postupy než jazzové štandardy a to si samozrejme vyžadovalo úplne iný prístup než na aký sme boli my a samozrejme väčšina jazzových hudobníkov zvyknutí. Asi preto sme mali občas pocit, že naše skladby asi nie sú také dobré ako štandardy. Veľakrát sme vymysleli nejakú vlastnú vec, ktorá znela ako štandard. Ale to neznelo dobre. Pochopili sme, že toto nie je naša cesta. Nakoniec po niekoľkoročných skúsenostiach hrania vlastných veci už nepochybujeme, že musíme hrať to, čo hráme. To je pre nás úplne prirodzené a v tom sa cítime dobre. 

Čo vás najviac fascinuje na východoslovenskom folklóre, z ktorého  čerpáte vo svojej tvorbe? 

Martin: My určite nečerpáme len z východoslovenského folklóru, a ak áno, tak o tom nevieme a je to potom asi úplne podvedomý procesJ. No keď už hovoríme o východoslovenskom folklóre, tak ten je pre nás jeden z najkrajších v˛bec. Východné Slovensko nie je rozlohou veľká oblasť a asi preto je náš folklór  veľmi ovplyvnený folklórom maďarským, rusínskym, či ukrajinským a poľským. Minule sme v Poľsku počuli ľudovú pieseň, ktorá znela ako východoslovenská A okolo Levoči... A takých príkladov by sme určite našli veľmi veľa. Fascinujú nás niektoré texty ľudových piesní. Na prvý pohľad nič zaujímavé, ale po d˛kladnejšom prečítaní sme tam schopní  nájsť veľmi hlboké veci. Ale musíme si uvedomiť, že ľudová hudba bola v minulosti čosi ako dnesná pop, alebo dance music, len jednotlivé piesne boli populárne medzi oveľa menším počtom ľudí, takže mnohé z piesní sú vyslovene nenáročné, alebo podliehajú určitému klišé.

Stano: Východoslovenskýfolklór je šíriteľom ľudových piesní , ktorépodľa mňa patria určite (tak ako aj napríklad piesne černošského obyvateľstva Ameriky - kde sa zrodil jazz), k najstarším umeleckým prejavom. Ľudové piesne ovplyvnili mnohých skladateľov ako vážnej , tak aj súčasnej populárnej hudby , lebo ako už bolo spomenuté , mnohé texty ľudových piesní nás doslova fascinujú a tak isto museli fascinovať aj týchto skladateľov svojou hĺbkou a vďaka ním sa dostali do povedomia a zostali vryté aj v našich srdciach. Tiež ma veľmi teší , že Ulf vníma hudbu nášho Tria ako „slovenskú“.   

Ako by ste s odstupom času komentovali svoj prvý album Thor - Iza? 

Martin: Thor-Iza bol ten prvý jednoznačný  krok, ktorý sme urobili na ceste s autorským repertoárom, síce na tom albume je aj jedna vec, ktorá nie je naša, ale vlastne je to harmonicky upravená americká ľudová pieseň Amazing Grace. Sami sme boli trocha zvedaví,či to nebol krok nesprávnym smerom. Smerom do zradných bažín a močiarov, v ktorých uviazneme a tie nás pomaly ale isto celkom pohltia, až po nás nezostane ani stopyJ. Našťastie nestalo sa tak, aspoň zatiaľ. Veríme, že cesta, pre ktorú sme sa rozhodli, je správna.

 Peter: Pozerám sa na to ako na prvý pokus, ktorého výsledok sa črtal vo veľmi hmlistých kontúrach. Ale na koncertoch sa celkom úspešne predával a reakcie naň boli pozitívne. Jeho najväčší význam bol v tom, že nás utvrdil v našom smerovaní.

 

Umelecký prejav AMC tria je veľmi kompaktný. Napriek tomu, ako by ste charakterizovali individuálny umelecký vklad jednotlivých členov tria? 

Martin:Ja budem radšej hovoriť o svojich kolegoch. Myslím si, že keby na mieste bubeníka a klaviristu sedel hocikto iný a akokoľvek dobrý, akákoľvek veľká svetová hviezda a hrali by sme tie isté veci, znelo by to úplne inak a možno budem odvážny, keď poviem, že nie lepšie. Tým chcem povedať to, že umelecký vklad mojich kolegov je nenahraditeľný. Každý je iný a napriek tomu majú veľa spoločného. Určite to , že chcú našej muzike slúžiť a pristupujú k nej s obrovskou pokorou, ktorú z nich musí cítiť každý, kto sa s nimi rozpráva.Všetci pochádzame z rovnakého prostredia, rozumieme si a hlavne vieme, čo chceme tým, čo hráme, povedať.

Peter: Tým, že umelecké cítenie každého z nás je v niečom odlišné, m˛žeme z toho dohromady poskladať mozaiku našho typického hudobného znenia. Preto je pravda, že zmena hudobníka by zásadne zmenila hudbu a už by to určite nebolo AMC trio. 

Poznávacím znamením vašej hudby sú  p˛sobivé melodické línie a priehľadné harmónie. Dokážete opísať proces, ako vaše skladby vznikajú? 

Martin: Jednotlivé nápady nie sú skupinová práca. To znamená, že nejaký nápad prinesie jeden z nás. Ďalej však na ňom robíme spoločne.Analyzujeme, pracujeme s motívom aj harmóniou, formou, rytmom, atď. Je naozaj veľmi veľa vecí, ktoré sa dajú s novým nápadom robiť a my sa snažíme vyskúšať všetko možné, aby výsledok bol čo najlepší, alebo radšej najlepší. Niekedy to trvá dosť dlho, kým sme s výsledkom tak spokojní, že ho vytiahneme von a zahráme na koncerte. A ani potom nie je isté, že tá nová vec ostane v repertoári. Stane sa, že stiahneme vec, ktorú sme už hrali na koncerte. Jednoducho sa nám zdá, že to nebolo ono. Máme take pravidlo, pokiaľ má niekto z nás o niečom v novej veci nejaké pochybnosti, nehráme ju. Veľakrát sa nám to vyplatilo. Častokrát ide len o nejaký detail. Ale keď ho odhalíme, výsledok je často až neočakávaný.  

Peter: Veľmi často je výsledná podoba skladby úplne iná ako bola v predstavách autora. A práve preto sa pod jednotlivé skladby podpisujeme všetci.  

Ktoré jazzové klavírne triá vás ovplyvnili? 

Martin: Pre mňa je ťažké jednoznačne povedať, ktoré. M˛žem spomenúť napr. Keith Jarret trio, McCoy Tyner trio, Jacky Terrason trio,John Taylor trio...

Peter: Určite m˛žem za všetkých povedať, že sa nám mimoriadne páči hudba EST Tria. U nich sa nám okrem ich hudby páči aj neúnavná tvrdohlavosť s akou presadzovali autorský repertoár, ktorý sa zo všetkých trií najviac vymyká z rámca zaužívaných jazzových koncepcií.

Stano: Neviem povedať, či ma nejaké konkrétne trio ovplyvnilo najviac, ale veľmi sa mi páči Brad Mehldau trio a podobne znejúce tria. Ale nechcem uprednostňovať žiadne z nich. Nedávno som si vypočul pre mňa doteraz neznáme The Bad Plus trio a takisto sa mi zdali zaujímaví. 

Akú hudbu najradšej počúvate? 

Martin: Najradšej počúvam dobrú hudbu. V r˛znych žánroch m˛žeme nájsť veľa dobrého. Momentálne počúvam asi viac vážnej hudby, než som počúval predtým, najmä Bacha, ale aj iných autorov.

Peter: V jazze si už veľmi vyberám. Láka ma však viac európsky ladený jazz v ktorom je cítiť európske hudobné tradície. Tiež počúvam veľa klasiky, ale aj staršiu rockovú hudbu. A milujem tango v podaní Astora Piazzolu. A ešte veľa iného, len sa obávam, že tu na to nie je priestor.

Stano: Počúvam majstrov hudby. 

Ktoré svoje vystúpenie alebo koncert považujete za výnimočné? 

Peter: Zažili sme množstvo krásnych vystúpení, kde ľudia reagovali na našu hudbu naozaj neuveritelne. Je naozaj ťažké vybrať si z toho množstva jedno, ktoré by bolo najlepšie. Niekedy máme pocit, že sme koncert odohrali naozaj dobre, ale reakcia publika nebola až taká adekvátna a naopak. Niekedy nie sme spokojní s našimi hudobnými výkonmi, ale publikum je nadšené.

Ale zrejme nezabudneme na koncert v Prešove 1.mája tohto roku, počas ktorého sme uviedli aj naše nové CD. Bol mimoriadny hlavne tým, že sa tu zišlo mnoho našich priateľov, ktorí nás podporujú a pomáhajú nám. Aj touto formou sme sa im mohli svojským, hudobným sp˛sobom poďakovať.

Stano: Naše prvé koncerty v zahraničí , konkrétne v Poľsku. Ak idete hrať na miesta, kde Vás ešte nikdy nikto nepočul (v tom čase sme nemali ešte ani webovú stránku) , tak máte z toho zmiešané pocity a hlavne obavy, ako to budú vnímať džezom odchovaní Poliaci – ako sa im takto často hovorí . No ich prvé „odplaty“ v podobe obrovských potleskov a veľkého uznania našej tvorby ma presvedčili o tom , že hrať koncerty pre nich je pre mňa naozaj a určite aj pre chlapcov niečo výnimočné. 

Aký je reálny život a možnosti džezmenov na Slovensku?  

Peter: Ako všade inde na svete. Ak budete hrať dobrú hudbu, ktorá si nájde svoje miesto, m˛žete hrať kdekoľvek. Nem˛žme stále bedákať, že na Slovensku je málo príležitostí zahrať si jazz. Ak veríte, že vaša hudba za niečo stojí, musíte urobiť všetko preto aby sa dostala k tým správnym poslucháčom.

Martin: K správnym poslucháčom doma, ale samozrejme aj hocikde v zahraničí. Jazzová hudba, napriek tomu, že m˛že niesť r˛zne etnické a miestne vplyvy, je dosť  medzinárodná na to, aby sa dala exportovať do zahraničia. To je ďalšia možnosť, ako si rozšíriť hudobné trhy, pokiaľ na to niekto má a vie ako to robiť.

Stano: Ak sa tým myslí aj živobytie , lebo ja sa hudbou živím, potom je reálny život džezmena na Slovensku, ale asi aj inde v zahraničí, dosť ťažký. Ťažko nájsť niekoho, kto z jazzu zbohatol. 

Hrávate príležitostne aj so sláčikovým kvartetom. M˛žete priblížiť tento projekt? 

Peter: V poslednej dobe sme už so sláčikovým kvartetom dlhšie nehrali, pretože je veľký problém uživiť tak veľkú kapelu. Ale predtým sa nám toto spojenie páčilo, pretože Adrian Harvan naaranžoval sláčiky nielen ako nejaký zvukový podklad, ale dal im aj výraznú melodickú a sólovú funkciu. Na niektorých miestach dokonca dokomponoval r˛zne intrá a kódy. Koncerty so sláčikmi sa stretávali s mimoriadnym úspechom. Chystáme sa využiť toto spojenie na našom najbližšom CD v niektorých skladbách. 

Ako ste sa dostali ku spolupráci s gitaristom Ulfom Wakeniom? 

Peter: Ulf mal na svojom webe priamy kontakt na seba. Napísali sme mu mail, či by bol ochotný zahrať si so slovenským triom originálne kompozície. Najprv ho zaujímali termíny koncertov a nesk˛r chcel počuť našu hudbu. Poslali sme mu nejaké mp3 a jeho odpoveď bola kladná. Vždy nám vraví, že je to hlavne hudba, čo ho presvedčilo ku spolupráci s nami. Dnes už m˛žeme spokojne prehlásiť, že tvoríme jednu kompaktnú kapelu, ktorá si buduje svoje postavenie na európskej jazzovej scéne. Sme v štádiu príprav niekoľkých európskych turné v rozmedzí najbližších dvoch rokov. 

Vaše najnovšie CD Soul Of The Mountain zaznamenáva veľmi pozitívne ohlasy. Je to čisto váš autorský album, alebo sa na kompozíciách podieľal aj Ulf? 

Peter: Skladby na tomto albume sú všetky z pera AMC tria. Ulf však premýšľa aj o zaradení jeho skladieb do nášho repertoáru, keďže jeho hudobné cítenie a vkus sú veľmi blízke tomu nášmu.

Martin: Samozrejme hlavné témy sme priniesli my traja, ale Ulf tam prináša v každej jednej veci toľko krásnych tém, že niekedy nevieme, či mu oficiálne nepriznáme spoluautorstvoJ. 

Viete pomenovať mimojazzové hudobné zdroje, z ktorých vaša hudba vychádza? 

Peter: Našim zdrojom je hudba sama. Nie je d˛ležité, či je to jazz, klasika, rock, pop alebo folklór. Ovplyvňujú nás silné a hlboké melódie, ktoré sú postavené na zaujímavých harmonických postupoch. To presne sa snažíme dať aj do našej hudby. Nikdy nerozmýšľame o tom, aby to znelo ako jazz. Musí to znieť ako hudba. Do toho potom samozrejme improvizujeme a práve to nás radí do kategórie jazzových skupín. My však nechceme ostať len v škatuľke s názvom jazz. Našou hudbou chceme osloviť ďaleko širší okruh poslucháčov, čo sa nám, súdiac podľa reakcií, aj darí.

Martin: K našim zdrojom alebo inšpiráciam nepatrí iba hudba. Sme fascinovaní prírodou, literatúrou, poéziou a určite aj históriou a duchovnom a tým, ako sa všetky tieto, ale aj ďalšie veci dokážu navzájom ovplyvňovať. 

Vydržať v stabilnej zostave je dnes sk˛r ojedinelé. Je dlhoročné spoločné hranie výhodou alebo prináša aj isté riziká? Do akej miery sa líšia  hudobné názory jednotlivých členov tria? 

Peter: Dlhoročné spoločné hranie je obrovskou výhodou. Zvlášť vtedy, ak si spoluhráči rozumejú po stránke hudobnej, ale aj ľudskej tak ako my traja ( s Ulfom štyria ). Naše hudobné názory sa samozrejme m˛žu líšiť, ale vždy sa pohybujú v rozmedzí našej koncepcie. Práve táto rozdielnosť názorov formuje naše kompozície do finálnej podoby. Stabilná kapela m˛že vždy budovať na tom čo už má. M˛že to byť už len lepšie, na rozdiel od náhodných projektov, kde výsledok nemusí vždy zodpovedať hudobnej úrovni jednotlivých hudobníkov.

Stano: My síce papierovo hráme spolu už trinásť rokov, ale v skutočnosti je to menej, pretože ja som šesť rokov p˛sobil profesionálne ďaleko od svojich kolegov, takže sme hrávali sporadicky a nebol čas na to, aby sme sa venovali vlastnej tvorbe, tak ako teraz. Ja verím, že to dlhoročné spoločné hranie nás ešte len čaká.

 

Všimol som si, že oba svoje albumy ste nahrali v Poľsku. Je to zámer alebo náhoda? 

Peter:Vždy to bol nejaký zámer. Prvý krát sme nevedeli nájsť na Slovensku to správne štúdio s dobrým klavírom a Wisla bola pre nás výhodná aj neveľkou vzdialenosťou. Druhý krát sme končili naše turné s Ulfom Wakeniusom v Poľsku a ešte k tomu mal náš švédsky priateľ výhodný let domov práve z Waršavy, kde sme nahrávali. A v oboch prípadoch boli za mixážnym pultom skúsení jazzoví hudobníci, ktorí vedia ako má táto hudba znieť.

Stano: Rozhodnutie nahrávať obidva albumy v Poľsku bolo po nevydarených predchádzajúcich pokusoch nahrávania doma pre nás nielen výhodné , ale ak ide napr. o zvuk, tak aj dosť d˛ležité. Po „surovom“ a kvalitnom zaznamenaní zvuku  našej hudby na CD nosič sme si pokojne mohli zobrať nahrávku domov a spoločne si ju sami doladiť do takej zvukovej podoby , aká sa nám najviac pozdávala. Musím tiež prezradiť , že sme na tom pracovali dosť dlho.

 

Aké projekty a vystúpenia plánujete v najbližšej dobe? 

Peter a Stano: V najbližšom období nás čaká niekoľko turné v triu (väčšinou Poľsko a Slovensko). Najbližšie turné s Ulfom Wakeniusom máme od 12.októbra, počas ktorého si zahráme v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku a v Čechách na festivaloch v Ústí nad Labem a v Hradci Králové.

V novembri máme ďalšie turné v Poľsku a Maďarsku. Na február 2010 chystáme turné do Nemecka a v apríli opäť Nemecko a Poľsko.

Na jeseň  budúceho roku chystáme nahrávanie ďalšieho CD s Ulfom Wakeniusom a so špeciálnymi hosťami, ktorých však v tomto okamihu ešte nechceme prezrádzať.  

Pripravil Peter Katina